Štrajk učiteľov nie je v prvom rade o peniazoch, ale o nás

Autor: Michal Lipták | 26.11.2012 o 17:52 | (upravené 27.11.2012 o 3:27) Karma článku: 13,71 | Prečítané:  2496x

Učitelia dnes vstupujú do štrajku. Mali to urobiť už minimálne niekoľko rokov dozadu, ale vždy je lepšie neskôr ako nikdy. Napriek dokázateľným zastrašovaniam zo strany vlády a samospráv, a napriek nevyhnutnej miere neprajnosti medzi niektorými spoluobčanmi dúfam, že vo svojom boji vydržia. Musia si uvedomiť, že nebojujú len za svoje platy ale aj za budúci stav slovenského školstva a teda aj za to, aká bude slovenská spoločnosť o 20, či možno 30 rokov.

V čom je teda dnes problém školstva? Po personálnej stránke chýbajú v školstve mladí a kvalitní učitelia. Na základných školách chýba viac mužov v pomere k ženám. Ako teda motivovať mladých a kvalitných ľudí, aby rozširovali učiteľský stav a aby sme zabezpečili kontinuitu vzdelávania na Slovensku? V skutočnosti zásadný problém nie je v peniazoch - učiteľstvo nikdy a nikde nepatrilo k profesii, v ktorej zbohatnete. Aj keď je vždy však určitá hranica, pod ktorou sú platy už príliš nízke a pod ktorou sa už profesia stane príliš odrádzajúcou. Avšak bohatstvo nikdy nebolo motiváciou k výkonu učiteľského povolania. Byť učiteľom vyžadovalo vždy a všade určitú mieru bláznovstva, s ktorým sa učiteľ púšťal do svojho povolania (málo plateného, veľmi stresujúceho a s veľkou mierou osobnej zodpovednosti) pretože výchovu a vzdelávanie vnímal ako svoje poslanie. Skutočnou odmenou za to neboli ani tak peniaze, ale úcta a rešpekt, ktoré mal v komunite. Učiteľský stav ešte aj za socializmu mal jednoznačne svoju česť.

Čo je dnes skutočne demotivujúce na učiteľskej profesii je strata rešpektu. Je to však začarovaný kruh, ktorý v konečnom dôsledku súvisí s peniazmi. Za prvé, v dnešnej „materialistickej" spoločnosti sa úspech často posudzuje podľa výšky zárobku. Učitelia majú nízke platy, čo v niektorých vyvoláva pocit, že sú neschopní. Ak by boli schopní, našli by si predsa lepšiu prácu napr. v odbore, ktorý učia. Pri tomto sa samozrejme prehliada, že napr. byť dobrý matematik a byť dobrý učiteľ matematiky sú dve veci, ktoré sa nemusia nevyhnutne prekrývať, a že aj ak napr. ovládate dokonale Gödelove vety o neúplnosti tak nemusíte byť schopný naučiť žiakov veľkú násobilku.

Za druhé, aj keď dokážeme neposudzovať úspech podľa výšky zárobku, učitelia sú platení zo štátneho rozpočtu. Toto za socializmu nebol problém, pretože všetci sme boli vlastne platení štátom. Dnes je to ale inak, čo v mnohých ľuďoch vyvoláva pocit, že učitelia sú v skutočnosti ich zamestnancami. To sa fatálne prejavuje v tom, že rodičia sa dnes oveľa častejšie stavajú na stranu svojich detí. Prístup mojich rodičov (keďže boli učitelia) by sa dal charakterizovať tak, že „učiteľ má vždy pravdu, a ak ju náhodou nemá, tak ju stále má".  V drvivej väčšine ju mal a v drvivej väčšine keď som sa sťažoval na to, ako na mne učiteľ sedí, tak chyba bola na mojej strane. Pretože - prekvapenie! - deti sa zvyknú vyhovárať na všetko okrem seba. Dnes je prístup rodičov iný a súvisí to s tým, čo som písal na začiatku tohto odseku. Pretože „ako je možné, že učiteľ ako môj zamestnanec nie je schopný naučiť moje dieťa látku tak, aby malo lepšie výsledky? Ako to, že učiteľ ako môj zamestnanec si dovolí sedieť na mojom dieťati?". (Rozmaznané deti „sponzorov škôl" sú asi najstrašnejším príkladom takéhoto prístupu.) Samozrejme, toto všetko rodičia nezabudnú spomenúť pred svojimi ratolesťami čím efektívne podkopávajú autoritu učiteľa a spôsobujú, že učitelia - nech aj ako ich zamestnanci - majú problém robiť svoju prácu poriadne. A samozrejme, na rodičovských združeniach nezabudnú učiteľom za toto pekne od srdca vynadať a tým im prakticky pripomenúť, že ich povolanie už svoju česť dávno stratilo.

Za tretie - aby to nebolo len také jednostranné -, keďže učitelia majú nízke platy, mnohí z nich sú frustrovaní a mnohí si skutočne nerobia svoju prácu kvalitne. Čiže aj keď ako rodič neposudzujem úspech podľa zárobku, a aj ak nechávam učiteľom potrebnú mieru autonómie nielen pri výučbe, ale aj výchove môjho dieťaťa, stále môžem nakoniec - ako dôsledok stretu s nekvalitným(i) učiteľ(o)m(i) - dospieť k tomu, že si možno to zvýšenie platov nezaslúžia.

Lenže to by bol stále zlý záver. Začarované kruhy treba v niektorom bode pretnúť, pretože inak sa z nich stanú špirály úpadku. (1) Učitelia ho môžu pretnúť v tom bode, že si vstúpia do svedomia a pokúsia sa objektívne zhodnotiť, či robia svoju prácu kvalitne. Potom môžu dúfať, že úcta a rešpekt sa ich povolaniu vráti, pretože spoločnosť a komunita ich kvalitnú prácu ocení. (2) Rodičia ho môžu pretnúť v tom bode, že pochopia, že učiteľ potrebuje určitú autonómiu na to, aby vôbec mohol robiť svoju prácu. Musia pochopiť, že učiteľ nemôžu vykonávať svoju prácu, ak nie je pre žiakov a študentov autoritu ako aj to, že takouto autoritou nebude, ak v prvom rade nebude mať úctu a rešpekt rodičov. Môžete učiteľov pokojne považovať za svojich zamestnancov, ale nesmiete im prekážať pri práci. A pokiaľ vám váš „materialistický" pohľad na svet bráni vážiť si učiteľov, pretože ich vnímate ako niekoho, kto „učí, pretože na viac nemá" (viac tu samozrejme neznamená nič iné než „viac peňazí"), tak zmeňte svoj pohľad. Pretože ten je práve chybný. (3) Štát môže pretnúť kruh v tom bode, že zvýši platy učiteľom aspoň nad tú pomyselnú hranicu, pod ktorou je už finančné ohodnotenie pre potenciálnych budúcich mladých učiteľov vyslovene demotivujúce. Učitelia najlepšie vedia, koľko to je, a ak žiadajú 10% (viem si predstaviť, že by mohli žiadať aj viac), treba im dať 10%. Robert Fico sa hrubo mýli, ak považuje odkúpenie súkromnej zdravotnej poisťovne či výstavbu diaľnice za prioritu. Po páde komunizmu bolo treba „dať do poriadku" veľa vecí a školstvo prioritou nebolo. Dnes je už každému jasné, že to bola chyba; resp. je to jasné každému okrem tých, ktorí sú dnes pri moci. Tí sú zatiaľ, zdá sa, pevne rozhodnutí túto chybu opakovať.

Štrajk učiteľov je dobrá a dôležitá vec. A to nielen kvôli požiadavkám a kvôli tomu, že by nakoniec mohli vo svojich požiadavkách uspieť. Je to dôležitá vec aj preto, že nám to umožňuje zamyslieť sa nad tým, kam sme sa dostali po vyše 20 rokoch ignorovania problematiky školstva a vzdelávania. O ignorovaní musíme hovoriť bez ohľadu na to, kto bol pri vláde a či na ministerskej stoličke sedel Ftáčnik, Fronc, Szigeti, Mikolaj, Jurzyca či Čaplovič. V prvom rade sme však problematiku vzdelávania a školstva zanedbávali my sami. Treba sa teraz zamyslieť sa nad tým, ako sa odtiaľ dostať von.

 

P.S.: Video na ilustráciu k druhému bodu:

http://www.youtube.com/watch?v=sr5kWOdkHYA

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?